Dni sú také čudne pekné:
na prechode pre chodcov zastavíš na červenú, ktorá ti bliká v hlave ako výstraha a prijatie demisie - všetko sa ti zdá definitívne neodvratné a uzavreté.
Vtom sa na teba pozrie čudný chlap, taký cudzí, ako si niektorým ty, a ktorého viac neuvidíš.
Iba tak povie, že všetko leží v tvojej hlave a zapraje ti šťastie, ktoré sa naplní rovnako, ako sa v ten istý okamih naplnia dni tvojho príbuzného.
Nebo sa otvára každý deň, možno sa ani nezatvára. Možno nepotrebuje reboot.
Možno odchádzajúci v posledných chvíľach zistia, že tu mali priateľov, že mali s kým vyliať pohár vína, červeného ako to arytmické čudo pod pľúcami - do rieky, plnej našich vín.
Život je sympatický rovnako tak ako smrť, ale život je temer dokonalý cluster.
Nedovolí ti umrieť bez lásky.
Toto sú dni lásky, ktorým sa neskryješ
Spúšťam príkaz s prianím:
Dvíham na nás čašu mnou vyrobených vín.
(Kiežby sme sa už neobchádzali).