život je len dočasný

Autor: Domi Zúborová | 6.5.2010 o 0:14 | (upravené 18.8.2014 o 22:04) Karma článku: 5,21 | Prečítané:  1202x

Sem - tam sa smejem na tom, ako zle dokážem interpretovať.

Konečne mlčím. Či mám povedať?

Dnes mi ten cukrík veľmi chutil.

Bolo to kávové zrno, obalené v čokoláde. Tú príchuť poznáš.

Objednala som si kávu a miešala, miešala; dobre, že som dno lyžičkou nevyškriabala.

Strašne sa mi v posledných dňoch bridí tá hnusota. Vypila som jej na hektolitre - zápočty. A som čistý cukríček. Samé kalórie, ktoré (nádejám sa) vysvetľujú moje detinské správanie. Bol to boj tekutiny v bielej šálke proti mne.

Povedala som si, že je taká dobrá, že si ju nezaslúžim.

Vykonávajúc rutinný pohyb  rozmýšľala som o uplynulom roku:

Všetko okolo mňa sa rúti.

Čo ak som tornádo?

Čo ak som potopený remorkér?

To je také skvelé, že ešte stále som Tu!

 

Miešajúc  - dívala som sa do plameňa. Už zatvárali. Mesto mi pripadalo nevľúdne. Skutočný záber, a pritom ako z filmu – barman pozeral na mňa tak čudne asi preto, lebo mi vyhŕkli slzy.

 

Jednoducho:

- aj keď si uvedomujem skutočnosť, že ma považuješ za nevychované dievča, čo len tak z rozkoše skočí do mláky vedľa teba

- aj napriek faktu, že máj bol postavený na inej adrese

- napriek skutočnosti, že TY si dobre vychovaný chlapec 

- aj napriek tomu, že sa mi jednoducho vysmievaš a vraciaš mi TO, čo som ja nemala v úmysle, aby zašlo až tak ďaleko - t.j. na hranu možnosti, že by som ťa teoreticky mohla mať rada

- aj napriek všetkému

TI ĎAKUJEM.

 

Ani netušíš môj smútok. Netušíš, čo sa u mňa deje. Pousmievaš sa nad mojimi metaforami a hneváš sa, že som taká hlučná. Nevieš, ako veľmi dokážem mať rada a ako ťažko sa mi, aj napriek mojim komunikačným schopnostiam, v  tvojej blízkosti hovorí. Uvedomujem si aj fakt, že ma zrejme pokladáš za hlúpu a príliš jednoduchú. Vytrhol si ma zo smutných chvíľ. Prepáč, nie ty. Viem. Bola to len hlúpa fikcia o tebe, ktorej sa nechcem vzdať. Veď ťa ani nepoznám, takže sa moja situácia prieči aktuálnym pravidlám dnešného sveta, v ktorom musí byť všetko striktne racionálne.

Nuž ale: je mi veľmi milá tá tvoja inteligencia, nežnosť  a takt, ktorými si ma odstrčil. Na dno svojho akvária som si priniesla lopatku. A pri tom sa zúfalo usmievam na svojej nepochopiteľnosti. Možno to bolo tvojim sivočiernym veľkým dáždnikom -  neviem, ako si to spravil, ale je - prepáč - BOL kúzelný.

A presne viem, čo si asi myslíš: „Neboj sa, ty sa ešte zaľúbiš veľakrát. Hlúpučké naivné dievčatko, čo mi dáva srdce na dlani. Bež a nestrápňuj sa!“

Možno to tak bude, ale nakoľko sa poznám najlepšie, mám temer isté tušenie, koľko rokov samoty ma zasa čaká. Aspoň toľko, ako cesta domov. Je to co-by-dub, asi 40 kilometrov vzdušnou čiarou na juhovýchod od nás. A aká irónia, že cestujem domov 3 hodiny. A aká irónia, že ty si práve 40 kilometrov na severozápad. A teraz sa nad tým smejem, ako sem - tam vykuknem, či stojíš vonku. 

A teda, nech už nie som taká príšerne-príšerná, trápna a komická, končím. Ešte raz vďaka za tých pár krokov, ktoré si spojil  bezvýznamne (pre teba) s mojimi. Maj sa dobre – aj keď lúčiť sa e zbytočné a len tak mimochodom Ti prajem lásku. Ak by bola aspoň taká, akou je tá moja - voľná a viažuca, strelená a úprimná zároveň - tak sa nemusíš vôbec báť. Žiadne vynucovanie. Chcem ťa odbremeniť od mojich snov.

 

Obchod zavreli. Museli mi pripomenúť, aby som už šla a po ceste zasa pršalo, práve tak, ako teraz padá dážď zo mňa (a ja som proti tomu bezmocná). Vybrala som si lyžičku - nebolo na nej vidno ani striebro, lebo mlieko bolo také husté, že jednoducho - NEBOLO VIDIEŤ  NIČ a za 30 sekúnd bolo po káve. Kráčala som tým istým chodníkom (a aj budem). Chytala som listy, ešte som sa vrátila, aby som si pozrela naposledy pre ten deň tabuľku s nápisom:

SMRŤ NEOVPLYVNÍ VESMÍRNY ČAS

- nebola tam rovnako, ako ty si nebol nikdy so mnou. Mala som od listov celý rukáv mokrý, počkala som si na ZELENÚ a prišla na autobusovú zastávku - ktorá bola celá MODRÁ. Prednosť do autobusu mi dalo milión mužov, javiacich sa, že sú ti podobní, ale niekto taký istý ako ty tam nebol.

Vedz, bol si prosbou o záchranné koleso, no ja mám v osude naučiť sa plávať.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Kancelár Najvyššieho súdu Solej prišiel o funkciu

Audit zistil pochybenia pri hospodárení.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

A je po trojkoalícii

Trubanova kauza Kiskovi prináša ovocie.


Už ste čítali?