Konečne mlčím. Či mám povedať?
Dnes mi ten cukrík veľmi chutil.
Bolo to kávové zrno, obalené v čokoláde. Tú príchuť poznáš.
Objednala som si kávu a miešala, miešala; dobre, že som dno lyžičkou nevyškriabala.
Strašne sa mi v posledných dňoch bridí tá hnusota. Vypila som jej na hektolitre - zápočty. A som čistý cukríček. Samé kalórie, ktoré (nádejám sa) vysvetľujú moje detinské správanie. Bol to boj tekutiny v bielej šálke proti mne.
Povedala som si, že je taká dobrá, že si ju nezaslúžim.
Vykonávajúc rutinný pohyb rozmýšľala som o uplynulom roku:
Všetko okolo mňa sa rúti.
Čo ak som tornádo?
Čo ak som potopený remorkér?
To je také skvelé, že ešte stále som Tu!
Miešajúc - dívala som sa do plameňa. Už zatvárali. Mesto mi pripadalo nevľúdne. Skutočný záber, a pritom ako z filmu – barman pozeral na mňa tak čudne asi preto, lebo mi vyhŕkli slzy.
Jednoducho:
- aj keď si uvedomujem skutočnosť, že ma považuješ za nevychované dievča, čo len tak z rozkoše skočí do mláky vedľa teba
- aj napriek faktu, že máj bol postavený na inej adrese
- napriek skutočnosti, že TY si dobre vychovaný chlapec
- aj napriek tomu, že sa mi jednoducho vysmievaš a vraciaš mi TO, čo som ja nemala v úmysle, aby zašlo až tak ďaleko - t.j. na hranu možnosti, že by som ťa teoreticky mohla mať rada
- aj napriek všetkému
TI ĎAKUJEM.
Ani netušíš môj smútok. Netušíš, čo sa u mňa deje. Pousmievaš sa nad mojimi metaforami a hneváš sa, že som taká hlučná. Nevieš, ako veľmi dokážem mať rada a ako ťažko sa mi, aj napriek mojim komunikačným schopnostiam, v tvojej blízkosti hovorí. Uvedomujem si aj fakt, že ma zrejme pokladáš za hlúpu a príliš jednoduchú. Vytrhol si ma zo smutných chvíľ. Prepáč, nie ty. Viem. Bola to len hlúpa fikcia o tebe, ktorej sa nechcem vzdať. Veď ťa ani nepoznám, takže sa moja situácia prieči aktuálnym pravidlám dnešného sveta, v ktorom musí byť všetko striktne racionálne.
Nuž ale: je mi veľmi milá tá tvoja inteligencia, nežnosť a takt, ktorými si ma odstrčil. Na dno svojho akvária som si priniesla lopatku. A pri tom sa zúfalo usmievam na svojej nepochopiteľnosti. Možno to bolo tvojim sivočiernym veľkým dáždnikom - neviem, ako si to spravil, ale je - prepáč - BOL kúzelný.
A presne viem, čo si asi myslíš: „Neboj sa, ty sa ešte zaľúbiš veľakrát. Hlúpučké naivné dievčatko, čo mi dáva srdce na dlani. Bež a nestrápňuj sa!“
Možno to tak bude, ale nakoľko sa poznám najlepšie, mám temer isté tušenie, koľko rokov samoty ma zasa čaká. Aspoň toľko, ako cesta domov. Je to co-by-dub, asi 40 kilometrov vzdušnou čiarou na juhovýchod od nás. A aká irónia, že cestujem domov 3 hodiny. A aká irónia, že ty si práve 40 kilometrov na severozápad. A teraz sa nad tým smejem, ako sem - tam vykuknem, či stojíš vonku.
A teda, nech už nie som taká príšerne-príšerná, trápna a komická, končím. Ešte raz vďaka za tých pár krokov, ktoré si spojil bezvýznamne (pre teba) s mojimi. Maj sa dobre – aj keď lúčiť sa e zbytočné a len tak mimochodom Ti prajem lásku. Ak by bola aspoň taká, akou je tá moja - voľná a viažuca, strelená a úprimná zároveň - tak sa nemusíš vôbec báť. Žiadne vynucovanie. Chcem ťa odbremeniť od mojich snov.
Obchod zavreli. Museli mi pripomenúť, aby som už šla a po ceste zasa pršalo, práve tak, ako teraz padá dážď zo mňa (a ja som proti tomu bezmocná). Vybrala som si lyžičku - nebolo na nej vidno ani striebro, lebo mlieko bolo také husté, že jednoducho - NEBOLO VIDIEŤ NIČ a za 30 sekúnd bolo po káve. Kráčala som tým istým chodníkom (a aj budem). Chytala som listy, ešte som sa vrátila, aby som si pozrela naposledy pre ten deň tabuľku s nápisom:
SMRŤ NEOVPLYVNÍ VESMÍRNY ČAS
- nebola tam rovnako, ako ty si nebol nikdy so mnou. Mala som od listov celý rukáv mokrý, počkala som si na ZELENÚ a prišla na autobusovú zastávku - ktorá bola celá MODRÁ. Prednosť do autobusu mi dalo milión mužov, javiacich sa, že sú ti podobní, ale niekto taký istý ako ty tam nebol.
Vedz, bol si prosbou o záchranné koleso, no ja mám v osude naučiť sa plávať.
