Čo ja tuším o živote?
Môj študentský svet je len: hŕbou vyhasnutých žiaroviek,
ktoré skladujem, veriac v recykláciu, mykot
očných spojiviek, bezsennosť z nudy
a veľa veľa kníh.
Neviem, prečo sa ma stále dookola a odokola pýtaš tvoje večné oválne: "ČO
máš z tých kníh, ktoré čítaš
po nociach?
Čo máš z nich?
Čo máš z tých kníh?
Otcove fiktívne alimenty a moje upodozrievanie,
prelamované ťarchavým, visiacim zo striech tých kapitalisticko-komunistických fabrík
- musíš sa učiť, nemôžeš skončiť tak
tak ako skončili sme my!"
Čas sa ti kráti.
Hodiny tiktakom robia trikráttrikráttri.
Kiežby ma tak nekántril pohľad na teba,
ty postmoderná Mamka Pôstková
s módou Lady Karneval.
Viem, prečo kričíš,
tuším kto ťa nepotešil
a mám aj trošku šajnu kto ťa nahneval.
Berieš si kabát a v zlých kruhoch hľadáš lásku,
lebo nám vravíš, že už je čas, aby si bola šťastná...
Máš ešte štyri minúty, to je dva krát dva.
A ja ťa napomínam, ako mňa tvoja matka,
že si hlučná, že ti vychladne káva, odíde auto, že to, čo dávaš,
je mi málo, je nám málo.
Odriekam si môj máloruženec
a zatiaľ kváziocko spí.
Mami...
Mami...
Mami!?
Kedy pochopíš tie hlúpe schody srdcervúcich songov,
od ktorých sladkosti ti vypadajú aj neosadené plomby?
A s tebou to vraj nehne.
Už čakáš pred bránou,
dnes s tým nič nespravím.
Tak to, ako kričíš,
Pravdutušiaca,
- takto:
tak to radeji nehme...