unintended

Autor: Domi Zúborová | 18.3.2012 o 21:44 | (upravené 1.5.2012 o 11:37) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  166x

„Kde iní končia, my len začíname!“ Ten reklamný slogan si pamätám ešte z detstva. Moja mama sa na ňom vždy s ľahkosťou pousmiala a s určitým cynizmom dodala: „To teda hej!"

 

Dnes viem, že tým myslela stav našej domácnosti, ktorú sa pokúšala budovať v porevolučných 90tych rokoch. Strýko jej nosil na kazetách Adiemus, Enyu, Pink Floyd a iné hudobné záležitosti a ja som mala pocit, že sme fajn alternatívna slovenská rodina.

Ale ako vravel istý pán H. z mesta E. „Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky!“, tak sa aj u nás doma začalo všeličo meniť.  Z mojej zlatej maminky sa menila mami, potom mama a teraz matka. Otec sa zmenil na otca? a z domova miesto, kde musím z nutnosti prespávať.

Nepáčilo sa mi to celé, také aké to je, preto som odišla. Vravela som si, že tá samota je v absolútnej pohode, že sa s tým celým musím zmieriť a že som jednou z miliónov deciek, poznačených nie najlepším dospievaním. Často sa hnevám na istú fungujúcu nespravodlivosť vesmíru (ako to nazývam teraz), v ktorom to chodí tak, že rodičia, ktorí túžia po deťoch, ich nemôžu mať, alebo o ne bojujú či dokonca o ne prídu a ľudia, ktorí majú relatívne milé a múdre deti, sú voči ich existencii  ľahostajní.

---

Dnes  som sa  musela vrátiť na miesto, kde som kedysi musela z nutnosti prespať.

Z vlakovej stanice sa všetci rútili na priváty. Boli ste to vy – videla som vás! Vytešení mladí ľudia, všetci ste išli s niekým, nikto nešiel sám. Mali ste veľké batohy, plné dobrôt, ktoré vám tam pribalili doma.

Bolo mi to tak hrozne ľúto, že nik iný  - iba smútok – jediný sa so mnou baví a ja ho nemám silu zabiť (Richard Muller). Okamžite som vybrala zošiť s pevným úmyslom napísať pár srdcervúcich veršov! Áno, závidela som vám v tej chvíli a musela som sa pristaviť v najbližšom nákupnom centre a kúpiť si za posledné prachy horkú čokoládu a cigarety, aby som to mala silu rozdýchať. Po dvoch kockách mi to už bolo celé jedno...Zavolala som starej mame, nech mi podá poštu do vlaku. A už som si začala vravieť, aká som nula a nič v živote som nedokázala, že som Eugen Onegin – typ prebytočného hrdinu, ktorý sa Tatiany nedočká, že si musím kúpiť nejaké tabletky so šafránom, o ktorým mi vravela Katka, že som ekonomická záťaž pre spoločnosť, lebo som iba študentka z veeeľkými očami, ale skutek – utek, že neviem o nič bojovať, že ak si to chcem „hodiť“, musím si najprv zarobiť aspoň 300 eur na blbú kremáciu, atď, atď, ako  JA, egocetrické krepotiny, to, čo si myslia ostatní, atď...

Prosto, ľudia, chcem povedať  iba zopár jednoduchých vecí:

- Fašírky a zemiaková kaša, od starej mamy, o ktorej ste si mysleli, že vás nemá rada

- Dedinský vzduch, voňajúca zem a voda v rieke za domom

- pár švestiček z naši zahrádky, ktoré som zavárala deň pred štátnicami

- Posledná ryba, ktorá to bezo mňa prežila v akvárku (určite bola na tom horšie ako ja, lebo ona má akvárko a ja mám ceeelýýý svet)

- Prázdny dom, ktorý sa dnes výnimočne mojim príchodom zmenil absolútne nečakane     a nepredpokladateľne na domov

- Police plné mojich kníh

- Moje vianočné svetielka, svietiace uprostred jari

- Ľudia, ktorých ste považovali za odutých pyšných blbcov neboli celkom pravdivým pohľadom

- samota a clivota, ktoré ma večne naháňajú

- a telefonát, že na posteli, ktorá bola chvíľu mojou  niekto iný zajtra zaspí

 

mi urobili nepredpokladateľnú radosť.

 

Neviem dokedy, ale teším sa.  Sú veci, ktoré nemusíme mať vždy najradšej, ale potrebujeme sa k nim vrátiť, lebo sú jedinou skalou, na ktorej môžete vybudovať „svoju vlastnú cirkev“.

Vyrovnávam sa s tým. Možno hlúpo. Hoci počúvam Enyu, zajtra si zasadím nové kvety do záhradky a končím tam, kde iní začínajú.

Ani voda celú pravdu o nás nepozná.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Prešovskú bytovku po výbuchu budú búrať. Je hrozbou pre okolie

Mesto a experti zvažujú spôsob aj rozsah.

Dobré ráno

Denný podcast: Zabil otca, ktorý týral celú rodinu

Čo hovorí príbeh Dávida o domácom násilí.

Stĺpček Petra Schutza

Exodus rozumu z NAKA dosiahol level Sýria

U Lučanského zrejme pravá ruka nevie, čo robí ľavá.


Už ste čítali?