dominiky, dievčiny, príhody a skúsenosti I.

Autor: Domi Zúborová | 19.9.2012 o 22:27 | (upravené 20.9.2012 o 3:37) Karma článku: 7,12 | Prečítané:  234x

od 3.9.2012 Pekné číslo: 230 fotografii na sociálnej sieti, zachytených počas prvých troch týždňov môjho Erasmus pobytu v nemeckom meste Karlsruhe.

Cesta sem bola príšerná. Keďže som lama, rozhodla som sa cestovať sem vlakom. Kvôli jednému pokazenému som bola na ceste 21 hodín a desať razy som musela prestupovať. To, čo nám oznamuje hlas v rozhlase som len vytušila. Napriek tomu som sa dostala z bodu A do bodu B.

Potrebovala som viac ako soľ odísť. Ľudia, ktorých som potrebovala vidieť a zhovárať sa s nimi, boli odo mňa za siedmimi horami, za siedmimi dolami a možno ani nestáli o to, aby som s nimi prehodila pár slov. Potrebovala som IBA slovo, nie lásku. Preto som odišla. A navyše, začala som chápať súvislostiam, a čím viac som im rozumela, tým viac som pociťovala nutkanie zmeniť vzduch.

V prvom okamihu, keď som konečne prišla, svojou ústretovosťou ma prekvapila študentka, ktorá mi má v nasledujúcich mesiacoch pomôcť uľahčiť moje štúdium.

Nathalie, milé, usmievavé dievča s nádherným vnútorným vyžarovaním. Keďže som jej poslala cestou asi 5 správ, kde som vždy uviedla iný čas príchodu, bola som užasnutá, že sa vôbec na mňa nehnevá a nepovažuje ma za nedôveryhodnú. Povedala mi, že vie, aké je to byť sama v cudzine, preto chce, aby som vedela, že sa tu nemusím cítiť opustene. Hneď po príchode sme spolu šli za pani, ktorá má môj pobyt na starosti po administratívnej stránke. Hoci som vyzerala ako nadrogovaná, usmiala sa na mňa, prehodila so mnou zopár slov a povedala, že si musím najprv oddýchnuť a až po tom sa venovať byrokracii. Ja a byť na starosti? Pre ňu to bola česť, že jej spôsobujem starosti!

Ako som si ľahla v mojej novej izbe na posteľ, splietla som si pocit osamelosti s únavou a hladom. A práve vtedy mi zazvonil telefón a moja matka mi povedala najmúdrejšiu vec v živote:

"Domi, je to iba iný jazyk, ľudia sú všade iba ľudmi."

Na druhý deň som sa spoznala so študentmi, ktorí tiež prišli na Erasmus, no (temer) všetci boli z anglicky hovoriacich krajín. Neprekážalo mi to, aj keď mám problémy s pochopením ich nemeckého akcentu, na ktorom sa občas tajne pousmejem. Dali sme si slivkovú zmrzlinu a ja som bola od tej chvíle konečne spokojná s tým, že som sa rozhodla na tento program nastúpiť.

Prišiel prvý deň môjho jazykového kurzu, mala som pocit, že som hviezda najhviezdnatejšia, hoci som nemčinu mala naposledy na gympli. Navyše, bola som presvedčená, že Boh ma miluje; na mojom poschodí samí švárni junáci, blonďatí, modrookí, no prosto lecker - Smecke.

11.9.2012, Karlsruhe

Od kamarátok mi prichádzajú správy o tom, ako si to mám teraz poriadne užívať. Ako mi závidia, aké to musí byť skvelé...

A ja som začala stále viac myslieť na to, ako mi je konečne dobre, hoci tu budem kvôli diplomovke a iným veciam zavalená knihami.

... (teraz, keď robím korektúru textu ešte stále sedím nad knihami a to semester ešte ani nezačal. Je 3:34 a.m.)...

15.9.2012, Heidelberg

S našimi tútorkami sme my - erasmáci – podnikli niekoľko zaujímavých výletov; najviac sa mi ráta Heidelberg, kde som našla konečne pokoj. Pri zelenosivej rieke Neckar som sa premenila na jemný štrk. Rieka ma pomaly opantala, začala odplavovať zlé zlé zlé spomienky a zanechala vo mne pocit krištáľovej priezračnosti, ktorá v sebe pri kontakte so svetlom rozprestrie dúhu. Ešte nikdy som sa tak necítila. Zabudla som na lásky, neprekážalo mi, že na moste stojím sama. Dokonca ani slnko nesvietilo. A vo vzduchu bolo cítiť levanduľu a čokoládu.

18.9.2012, Karlsruhe

Plastové fľaše sa tu dajú vrátiť. Ty môj tiket, ja sa už asi nevrátim!

20:00, 19.9.2012, Karlsruhe

Dnes som videla všelijaké druhy umenia, aj Warhola som videla...A počula som v galérii na výstave také kvalitné zvuky, na aké som doposiaľ nenatrafila. A konečne pijem dobré pivo!!!

20:48, 19.9.2012, Karlsruhe

Aby ste si nemysleli, že všetko ide ako po masle, tak vám oznamujem, že som sa práve rozplakala, keď mi sused opravil jeden a pol strany úplne jednoduchého nemeckého textu. Celú situáciu zachraňuje(?) operný spevák, spievajúci nad mojim oknom.

22:07, 19.9.2012, Karlsruhe

Iba zbabelcom sa hnusia zmeny. Ja mám veľký strach.

22:08, 19.9.2012, Karlsruhe

Prišiel sused, počul zrejme moje fúkanie nosa a povedal mi, že sme tu pre to, aby sme si pomáhali. A objal ma.

Potrebujem rieku, potrebujem ľudí. Nachádzam v nich seba samú.

Práve vtedy, keď to bolí, je to znamenie, že ideme ďalej...

Teším sa na to, ako budem zajtra na seba hrdá.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Prešovskú bytovku po výbuchu budú búrať. Je hrozbou pre okolie

Mesto a experti zvažujú spôsob aj rozsah.

Dobré ráno

Denný podcast: Zabil otca, ktorý týral celú rodinu

Čo hovorí príbeh Dávida o domácom násilí.

Stĺpček Petra Schutza

Exodus rozumu z NAKA dosiahol level Sýria

U Lučanského zrejme pravá ruka nevie, čo robí ľavá.


Už ste čítali?