ako ľúbim

Autor: Domi Zúborová | 11.1.2014 o 17:20 | (upravené 11.1.2014 o 18:15) Karma článku: 4,90 | Prečítané:  351x

Tento článok mal byť ešte pred dvoma týždňami o niečom úplne inom. Láska je to isto najotrepanejšia téma, no keď sa snažím vyhľadať na ňu odpovede, nenechádzam také, čo by ma uspokojili. Niekedy mi až vykrúca uši, keď to slovo niekde počujem. A možno niekto nájde v mojich riadkoch aspoň trochu viac pochopenia situácie, ktorá sa každému deje.

Nateraz sa naše cesty rozišli. Prišlo to náhle. Bez očakávania. Bez vysvetlenia. Týždeň som preplakala, dostala som teploty, každý večer som „oslavovala moju samotu“, na pokeci som dostala x pozvaní kade-tade, vypisovala som mu esemesky, alebo skôr sebe, lebo mi to nešlo do hlavy a nedávalo zmysel. Keď som ho zbadala, sklopila som zrak, no tajne som ho túžila vidieť a počuť nejaké rozumné vysvetlenie.

Pokúsila som sa urobiť posledný krok, hoci by mi každý autor článku o vzťahoch a nejeden známy vynadal, že nie som normálna a ponižujem sa. Nedala som na tieto rady. Odporúčam nehľadať pravdu tam, kde do jej podstaty nemôžete preniknúť iba vy sami. Všetko je len v nás. V každom zvlášť. Zrazu som pochopila, ako mám rada nielen jeho, ale aj seba. Aj to, že deň dokáže byť pekný aj v samote, že hnusné Trnavské mýto, vie mať svojskú atmosféru aj bez toho, aby ma na ňom niekto pobozkal.

Myslela som si, že on je ďalší z tých, čo vás chcú mať v zbierke. Ten, čo príde, urobí si čiaročku do denníčka a odíde. Počúvala som srdcervúce songy. Teraz ani nezáleží na tom, kto to bol, ale čo zanechal. Uverila som nachvíľu, že v divadelných hrách a knihách majú pravdu, že svet a hodnoty sú absolútne vyprázdnené a že sme plytké bezduché tiene, ktoré aktuálne nevedia nič priniesť a tragédia je prudko potrebná, aby sme dokázali začať cítiť. Že som Eugen Onegin – typ prebytočného hrdinu. Že Godot prosto nepríde. Že sme chodiaci postmoderní skeptici. Spomenula som si na slová mojej mamy: „Od plyšového medvedíka nečakaj, že sa s tebou bude rozprávať. On to nevie." A vedela som, koho tým myslí. A uvažovala som o stigme cyklov.

Nedala som mu na Vianoce darček, ale teraz som si povedala, že musím obdariť nielen jeho. Nechala som človeka, nech si užíva svoju slobodu a samotu. Rešpektujem nielen jeho, ale aj seba. Pokračujem v objavovaní lásky k sebe, pokračujem v odpustení sebe samej za to, že som hodnotila, čo je dobré a čo je zlé, odpúšťam si analýzy, v ktorých som zistila pochybenie. Jedine láska bez podmienok  je tou, čo ma robí spokojnou. Nechať ísť a ďakovať za tú krásu, čo bola, no nelipnúť len na nej. Viem, že tento spôsob samoty už nie je frustrujúci, ale je v ňom práve tá sila slobody, ktorá je maximálnym stupňom lásky, ktorý nateraz vidím. Radujem sa z momentu, kedy som stretla jeho, lebo bol možno prostriedkom, bez ktorého by som k novej optike neprišla tak skoro. Pritom on nebol ten, kto mi to ukázal, ale pochopila som to práve pri ňom. Preto možno fungujú tie migrácie ľudstva a sťahovania národov. Odpúšťam si všetko, čo sa mi doteraz zdalo také, čo som označila nálepkou „toto mi nevyšlo“. Milovať sám seba je spoznať možnosť, že to dokonalé v nás naozaj je.

 

Pripájam kúsok textu jednej pesničky.

Niesť pár mojich pút bráni tvojim rozletom. Človek má ísť v ústrety riekam, ktoré ho uistia, že má slobodne plávať, v príbojoch vnímať len prúd, má trepať hrivou aj naďalej ako kôň, čo z šije striasol postroj. A aj tak to bolo krásne a snáď viac ako tma v nás z toho všetkého ostáva.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Klasika pre predsedu

Len samotné zjavné mentálne problémy nemusia byť jediným dôsledkom rokov nepoctivého života.

Prešovskú bytovku budú po výbuchu búrať. Je hrozbou pre okolie

Mesto a experti zvažujú spôsob aj rozsah.

Dobré ráno

Denný podcast: O týraní všetci vedeli, skončilo sa až vraždou

Čo hovorí príbeh Dávida o domácom násilí.


Už ste čítali?