sa čosi našlo.
***
Mám to šťastie - som stále v strehu, takže nie som celkom ľahostajná voči metaforám, symbolom, či tradíciam.
Ponúkam zopár fotiek z minulej nedele, kedy sa v našej dedine konala slávnosť - Sviatok Kristovho tela a krvi. Rímskokatolícka cirkev považuje tento sviatok za jeden z najvýznamnejších. Zavedený bol v 13. storočí pápežom Urbanom IV., ktorý prejavoval obrovskú úctu k Ježišovmu telu a krvi. Niekoľko oslavných piesní na chválu obety napísal aj filozof, ktorého rímskokatolíci oslavujú ako svätca - Tomáš Akvinský.
Každá omša predstavuje vďaku za prejav absolútnej a bezpodmienečnej lásky Boha voči svojmu Stvorenstvu - a to prostredníctvom dobrovoľnej (fyzickej) obety svojho syna.
V mnohých obciach, či v mestách sa tento sviatok spája aj s netypickým obradom: mladé dievčatá rozsýpajú po uliciach kvety, po ktorých kráča kňaz s monštranciou - t.j. so symbolom Kristovho tela, miništranti, pomocníci a napokon zvyšný veriaci ľud. Na špeciálnych miestach sa nachádzajú malé oltáre, kde sa kňaz pristaví a krátko rozjíma.
Úprimne, netuším, kedy sa tento sviatok v našej obci prvý raz objavil, ale pamätám si, že ako mladému dievčatku mi pripadal nesmierne romantický. Tešievala som sa naň, lebo v sobotu pred sviatkom si pomohla celá dedina: muži stavali konštrukcie, deti zháňali kvety, gazdinky stíhali vyparádiť ulice a šikovné aranžérky pripravovali kytice. Niekto napiekol koláče a priniesol ich ostatným. Taká sobota, plná spolupatričnosti. A vždy som obdivovala aj to, ako na druhý deň všetci šli na procesiu, upravení, čistí, malé deti, aj tí naši, čo už chodia s palicou.
Chvíľu vieme byť pokorní, obdivujúci a spolu.
Dnes si dávam nedeľu. Takú pokojnú a hojnú, aj keď bez rezňov a slepačej polievky. Takú letnú...