odstraňovanie sôch

Autor: Domi Zúborová | 8.5.2016 o 23:58 | (upravené 15.9.2017 o 17:49) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  159x

Je najvyšší čas začať sa baliť a popritom nezabudnúť, komu patril tento deň. Chcela som Ti zablahoželať.                                                                                  

Dnes som Ti chcela zaniesť kyticu poľných kvetov, mami, predsa sa to patrí.

Snažím sa  nezabudnúť - raz do roka sa to predsa dá, veď popri Tebe prejdem aj sto ráz. Stretám Ťa pravidelne - pod dvoma gaštanmi, vysadili ich starí otcovia. Pískam si svoju pesničku a obvykle sledujem tvoj nemý výraz.

Máš veľmi smutnú tvár. Držíš v rukách svojho mŕtveho syna. Troška dráma. Ale to matky zvyknú....

Rozmýšľam tak o týchto sochách, ktoré sú medzi toľkými dedinami. Možno z pohľadu človeka, ktorého väčšmi poblázni forma ako obsah, sú dosť gýčové, no existujú od vekov a budú do toho času, kým ich nezrútime v sebe.

Dnes mi ten tvoj výraz bolesti zarezonoval oveľa intenzívnejšie. Nevidela som ťa sediacu na sadrovej napodobenine iónskeho stĺpu. Zvrhli Ťa  -  rovnako ako hociktorého spomedzi tisícok z čeľade stalinoidných, hitleroidných, aj iných zverov, ktorí ešte prídu. Cestu k tebe mi neosvetlila žiadna hviezda. Ani len náznak, že mám bližšie k pocitu, že sa mám kam vrátiť. 

Možno sa mýlim a budeš nahradená a celé si to len domýšľam a zveličujem, no chýbaš mi, hoci v nedeľu úmyselne zaspím do kostola alebo si vezmem službu, lebo sa mi protiví byť si do pŕs v najnovších šatách a sypať si popol na umyté vlasy, uvažujúc nad tým, prečo sedia oný Ypsilon a oná Iota v lavici za mnou, keď včera bolo počuť škripot tanierov, dopadajúcich na zem ich kuchyne, prečo sa slečna v druhom rade vrátila o až siedmej ráno potichučky domov, kto koho podvádza a kto má z akých príjmov novú fasádu na dome. Sorry, aj keď multitasking ženy dávajú údajne v pohode, je pre mňa náročné myslieť na tieto veci, no popritom nezabudnúť na slová odznievajúceho responzória.

Chýbaš mi. Iba tak, ako s i r o t e   ch ý b a    m a m a, mrzí ma to, mrzí ma tvoja neprítomnosť v mojom dni, mrzí sa, že muž a žena dávajú svetu to najkrajšie a pritom svet má odvahu byť zlý. Chýbaš mi, lebo mi vytváraš pobláznenosť z ilúzie, že sa o mňa niekto zaujíma a že sa o mňa niekto stará. Budem popri Tebe chodiť, je bezpredmetné, kam pôjdem. Potrebujem ťa, dám si tú námahu, predstavím si, že si pri mne a ja nie som taká malá, taká sama a že mám ešte schopnosť vidieť zázraky, aj keď možno vieš, ako to je s mojou vierou. 

Mám ťa rada, bez ohľadu, ako hlboko si metaforická a ako veľmi pravdepodobná. Potrebujem ťa: mám tú lásku prosto v koreňoch a prosím Ťa, Mami, prosím, odpusť mi, že som zlá.


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Prešovskú bytovku po výbuchu budú búrať. Je hrozbou pre okolie

Mesto a experti zvažujú spôsob aj rozsah.

Dobré ráno

Denný podcast: Zabil otca, ktorý týral celú rodinu

Čo hovorí príbeh Dávida o domácom násilí.

Stĺpček Petra Schutza

Exodus rozumu z NAKA dosiahol level Sýria

U Lučanského zrejme pravá ruka nevie, čo robí ľavá.


Už ste čítali?