pútnici a tuláci

Autor: Domi Zúborová | 26.6.2016 o 7:17 | (upravené 26.6.2016 o 12:45) Karma článku: 3,90 | Prečítané:  526x

Už ma unavuje plakať bez vyhliadok na zlepšenie. Netuším, či ťa preklínať alebo sa za teba modliť. Mám strach sa na teba pýtať, aj ťa stretnúť. Tam, kam ma priatelia ubezpečili, že si šiel.

Sú chvíle,kedy si to prajem vzdať a oslobodiť sa od toho utrpenia. Ale moje oči umierajú túžbou, keď sa dívajú do tých tvojich. Za úsvitu ťa bude moja láska vyčkávať....

...tak tieto vety viem povedať a ešte viem po španielsky: „pivo, som hladná, ďakujem a dobrý deň!“.

Aha, a temer na  konci cesty  mi konečne  došlo, že sa zdraví Olá! a nie Olé! :)

Takto mocne a poeticky jazykovo vyzbrojená som začala svoju mesačnú púť do Santiaga de Compostela...Lenže v Portugalsku som si s mojou španielčinou veľmi nepohrkútala....

(Cítite tú drámu? Ak áno, vyberám stručne zo zápiskov)

***

Ivone (63). Je veselá, húževnatá Brazílčanka, ktorá sa má na konci svojej cesty stretnúť so  svojim synom, ktorý priletí kvôli svojej matke z Londýna, kde  pracuje.  S Ivone sa môžete dorozumieť po portugalsky a po taliansky.  Ja hovorím slovensky, nemecky a anglicky.  Napriek tomu, že naša jazyková zhoda je rovná prázdnej množine, sociálna väzba a situačné primkýnanie spôsobili, že sme spolu boli na zmrzline, boli sme sa odvážiť v lekárni a v zelovoci mi vybrala regionálne ovocie. Ivone schudla od decembra temer 11 kilov a svoju radosť z významného posunu oslávila ešte raz dvojitou porciou zmrzliny.  S nejedným sa rada zarozpráva, sprvoti je to trošilinka otravné, ale o chvíľu vás zapáli. Vankúš, do ktorého položili po prvý raz jej jediného syna nosí celý čas so sebou. Po mojich cca 120 kilometroch som bola dosť naštvaná, že som dala dole len 2 kilá. Vtedy mi na tom ešte záležalo.

 

Antonio  (50). Jeho priezvisko znamená v preklade dub a podľa jeho vlastných slov presne taký je.  Má rád, keď  ho ľudia oslovujú dub. Varí skvelú  kávu, obzvlášť  po 22 hodine. Usmiala som sa na neho a z nejakých príčin doniesol na stôl syr, čokoládu, víno, čipsy...také jednoduché. A zrazu mi došlo, že mi stačí oveľa menej všetkého. Angličtinu sa naučil len z filmov. Po milom pohostení  som   sa mu poďakovala a on mi na to odvetil, že on ďakuje mne. A ja že prečo? A on, že len tak, že som. A že  sa pekne usmievam.  Že niekedy  stačí, že určití ľudia sú. V škole sa  učil francúžštinu, ale vraj lepšie ako portugalsky rozumie jazyku matky svojej manželky. Šiel  12 kiláčov do cieľa, aby nakúpil nejaké maškrty, aby sa s nimi vzápätí   vrátil pred cieľ, aby potešil niekoho cudzieho ako som ja.

 

Ben (cca 30). Belgická pralinka. Dokonalý. Krásny. Bio. Eko. Charizma. Veľmi sme sa snažili komunikovať, ale žiaľ.  Ale dokázala by som hodiny pozorovať, ako číta, ako má preloženú nohu cez nohu, ako si prejde po vlasoch a po brade a hoci pôsobí troška prihriato, ako ten čaj, čo mi uvaril, aj tak...cry me a river...Aspoň chvíľku  som mala pocit, že ma nič nebolí.

 

Anette (45). Keď som ju prvý raz zbadala, myslela som si, že fajn, toto je moje stretnutie s anjelom strážnym. Sedela som  na križovatke  ciest, dávala som si neviemkoľkú tabletku proti bolesti, keď tu zrazu si ku mne len tak sadla, usmiala sa na mňa  a spýtala sa ma, či som v poriadku. Samozrejme, že keby som bola v poriadku, nesedela by som tu taká nešťastná, nerobila by som celú tú štreku, bože, šak kto sem ide dobrovoľne, každý si tu dačo potrebuje vyventilovať, blablabla...Usmiala som sa a slušne som odvetila, že je všetko v najlepšom poriadku. O dve hodiny na to sme sedeli pod stromom a ona ma pozorne počúvala a podávala čokoládu a vreckovku. Je rozvedená. Vie, kde je Nitra. Nie je prototypom nemeckej dokonalosti, ale je krásna. Má blonďavé vlasy a orieškové oči. Zvláštne krásna. Stretla som ju pár hodín po tom, čo som sa rozhodla vytiahnuť z batožiny jeden veľký kameň, ktorý som niesla za niekoho iného. Rozhodla som sa, že ďalej to prosto robiť nemusím.  Presne si pamätám miesto, kam som ho položila. Ostáva asi 230 kilometrov od tých ďalších dvoch, ktoré so sebou nesiem. Bolo mi strašne ľúto, že som ho tam nechala, možno ma aj hrýzlo škrupolózne svedomie. Povedala som jej to. A ona mi povedala, že robím správne. A že sa nemusím trápiť, keď sa k Bohu, ktorému možno a v ktorého možno neverím, občas v krízových alebo radostných situáciách utiekam.  Ževraj on nie je supermarket.  Nemusím platiť, keď niečo chcem. A ešte mi povedala, že dávno nevidela takú mladú krásnu a odvážnu ženu, čo bojuje. A tiež, že obdivuje,  že doprajem iným šťastie, hoci by som si ho zaslúžila ja. Kto mi to tu kedy povedal? Kto vám kedy povedal, že máte svoje miesto? Kedy ste čosi podobné povedali inému? Kedy ste dostali či dali a tiež prijali úprimný a potešujúci kompliment? JA a Annete - strávili sme spolu pár hodín. Potom sa naše cesty rozišli a všetko bolo správne.

 

 

P. (53). Tak túto osobu som stretla ešte v čase pred púťou, kedy  som si vychutnávala krásy Porta. Povedala mi, že život, napriek tomu, že je občas veľká sr*čka, je krásny. Prvým pohľadom na ňu sa začala moja pravá cesta. Bola čosi, ako jedna z možností, ktorou sa môžem stať.  Povedala, že na pár  hodín musím prijať fakt, že mi chce byť kamarátkou a nie mamou a nemám od nej čakať v ten deň žiadnu zodpovednosť. Potrebuje si túto masku nateraz zložiť.  Nefungovala mi platobná karta, ale aj tak mi to bolo jedno. Sedeli sme na portskej terase, obklopené nehoráznou slnečnosťou, kvetmi  a sangriou. Bolo mi dobre. Povedala mi, ako kamarátka, že všetko už odteraz je v mojom živote v poriadku. Práve teraz. A že všetko zvládnem. Kamarátka.

 

X (yz). Naučil, čo je neha a čo je chvíľa. Dávno po cieli, keď si myslím, že už nič iné mi k šťastiu netreba. A odvtedy mám chuť spievať. Lebo  je omeškaným narodeninovým darčekom.

 

Camille (19). Šarmantná Francúzska. Je zasa absolútne netypická. Svojou vyholenou hlavou mi pripomína Sinead O´Connor. Stretávam ju v tretí deň. Nefunguje mi karta, po odpadnutí by mi bolo aj dobré zašiť ruku. Chytá vás zimnica.  Je vám trápne vysvetľovať hocikomu, že hoci prachy určite máte, žiaľ, platobná karta vám z nejakých neznámych príčin stále nejde a vaša banka vám ako jediné odporučí vratiť sa a dať si prekontrolovať kartu. Strašne to chcem vzdať. Som úplne nasprostasto pripravená; nevhodný, ale za to imidžový plecniak. Nevystužený. Nemám spacák, ako deku.  Dokonca ani nepoznám portugalskú mentalitu – keď nevedia, odpoveď si vymyslia. Takže už v prvých troch dňoch spravíte 25 kilometrov navyše. Camille sa na mňa díva a dá mi riešenie. O dva dni na to, úplne šťastná vyberám svoju hotovosť v mestečku  Viana do Castello.  Spomínam na jej radu o špeciálnej službe, ktorá umožňuje posielať peniaze do zahraničia bez potreby mať účet.

 

Ping a Long, dievčatá (22,23). Jedna lingvistka, druhá komponuje hudbu. Nezapamätala som si tie skutočné mená, kórejčina mi nejde. Pochopiteľne, zažartujem, či sú zo severnej, alebo z južnej. Štartujeme nehorázne (o 7 ráno)!  skoro, ideme šialeným tempom, mokneme, spievame, stretávame ďalších 2  pútnikov. V prvom cieli toho dňa sme o 14hodine. V tom čase ešte netuším, že v ten deň dám ešte ďalších 24 kilometrov a prejdem do Španielska. A ani to netuším, že večer budem spať v staršom, no udržiavanom a suchom súkromnom byte a hlavne šťastná, že tam spím sama.

 

Prokop (26). Keď mi prvý raz ktosi povedal,že zazrel nejakého Slováka s takým menom a so strašne hrubou knihou, nebola by som tipovala, že nás na výške učila  tá istá pani profesorka. Svet je strašne malý. Prokop ma prinútil zjesť nejaké morské príšerky, čo boli čerstvo nalovené, vďaka nemu sme si dali finále špeciálnou a jedinečnou cestou (Camino espirituale), zažili sme si absolútne pokojný večer v malilinkej dedinke, namočila som si nôžky do  ľadového potôčka, ktorý bol špeciálne upravený na rekreačné účely a pretekal stredom tej malej dedinky, v blízkosti kláštora, za ktorého stenami  bol dokonalý pokoj.  Vďaka nemu som zvládla prísť v deň svojich narodenín do Santiaga. Síce sme sa rozhodli dať si finále každý sám, pretože tak sme obaja vyštartovali, večer sme sa uvideli.  Samotné Santiago je nádherné mesto. Ale po príchode do katedrály, z ktorej som bola najprv vyhodená, pričom som vypustila veeľmi škaredé slová, ktoré navyše boli zrozumiteľné, pretože za dav turistov som nevidela zákaz vstupu s batohom (chvíľku si zrejme mysleli, že som teroristka), som bola sklamaná. Čakala som finálne koncentrované duchovno počas bohoslužby, nuž ale po 5 minútach som si spomenula na: Nezabiješ....blížneho svojho selfie palicou, ktorou sa fotí. Šla sadnúť na narodeninové pivo, štrngla som si so sebou a rozhodla som sa dokončiť púť ešte ďalšími 120 kilometrami, ktoré dám pešo, i keď to v pláne nebolo.

 

V absolútnom cieli, vo Fisterre, kam máte prísť zanechať svoje staré zlé spôsoby a reštartnúť sa, to ide ľahko. Je to snáď najhippiesáckejšie mesto, v ktorom som kedy bola. Dva kilometre pred cieľom síce do mňa museli začať dve kolegyne, s ktorými som sa rozhodla v ten deň kráčať, sypať nejaké tabletky proti horúčke, únave, a celkovo, voči mizerére, ktoré som mala. Prišla som tam temer po plaziačky, ako také božie dopustenie, nuž ale jak sa vraví, Pán Boh dopustí, ale neopustí.  Takže áno, vtedy som sa len vrúcne pomodlila, aby som ešte nezomrela, lebo necítim, že môj čas už vskutku prišiel.

Vo Fisterre, po spálení  páru ponožiek a zopár básničiek a po jedovatých slovách jednej mojej kvázi kamky mi to ráno po všetkom došlo.  Pochopila som, že jedna z tých zlých vecí, ktoré si robím, je, že sa nepochopiteľne porovnávam. Zobudila som sa a všetko ma prešlo.  Idem sa vykúpať do oceánu. A cítim, čo asi cíti on. Stále sa mení, hýbe, ale stále je to ten istý oceán. Prosto teraz je tu pokoj. Teraz chápem, ako som sa zrkadlila v iných ľuďoch a teraz sa nepotrebujem pýtať, kde vlastne som a či ma niekto nevidel, kým som nevidela v ostatných to, ako mi jemne predsúvajú zrkadlo. Načase prijať odraz.

A ako sa dívam, tak si uvedomujem, že teraz žijem. Toto je láska. A že je čo milovať.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Prešovskú bytovku po výbuchu budú búrať. Je hrozbou pre okolie

Mesto a experti zvažujú spôsob aj rozsah.

Dobré ráno

Denný podcast: Zabil otca, ktorý týral celú rodinu

Čo hovorí príbeh Dávida o domácom násilí.

Stĺpček Petra Schutza

Exodus rozumu z NAKA dosiahol level Sýria

U Lučanského zrejme pravá ruka nevie, čo robí ľavá.


Už ste čítali?